Kde je tá pomyselná hranica, kedy sa z lásky stáva závislosť a zo závislosti nikdy nekončiaca bolesť? Ako sa má človek vyrovnať s ťažkými životnými ranami, keď nemá nikoho, kto ho silne objíme a povie: „Zvládneme to – som s tebou“?
Pre väčšinu z nás je jedinou istotou rodina. Rodina ako prístav, kam sa môžeme vrátiť. Vždy by mal niekto pre niekoho existovať. Láska pre lásku aj žiaľ pre žiaľ. Ale čo keď nič také na svete nie je?