Výbor V sebe sa len strácam... predstavuje básnickú tvorbu Františka Pečinku (1869-1917). Autor, ktorý zostal v tieni generačných druhov (aj dnes je známy skôr ako maliar), po sebe zanechal skromné, vzácne zovreté av dobrom slova zmysle nerozbiehavé dielo. Jedným z mála jeho trieštivých bodov je rozpoltenosť medzi (odľahčeným a ironickým) gestom "všetkým zhŕdajúceho cynika" a (ťaživým a naliehavým) pocitom chodníka, samoty, potrebnosti poézie pre vlastné bytie, ničím neodtieneným zážitkom márnosti. V zdanlivo banálnych krajinách, najmä tam, kde zostal priestor nedopovedaného, môže aj dnes čitateľ objaviť nevšedné svety a zaraziť sa nad platnosťou ich dosahu rovnako ako nad paradoxnou živosťou poézie, ktorá pracuje so šedou či modravou monochrómiou as "bielym jasom" osvetľujúcim siné sadrové krajiny . Prítomný súbor vychádza pri príležitosti 100. výročia autorovej predčasnej smrti.

Akýsi šedý omrzelý svit
v tvoju samotu aj do duše sa vkráda,
a "byť či nebyť? Nebyť alebo byť?"
dvoch hlasov zmätene sa v tebe háda.


Všetko ľahostajné, čo kedysi bývalo.
A nie je vzletov, nie je inšpiráciou.
Predtým aspoň v duši čosi zúfalo.
Dnes aj tá bolesť všetko kúzlo stráca.