V básnickej prvotine Väzenská strava Jiřího Šimčíka (*2003) zaznieva hlas nastupujúcej generácie autorov a autoriek narodených v druhom tisícročí. Nové témy – zdržiavanie v digitálnom priestore či prežívanie klimatickej krízy – sa v knihe organicky prelínajú s klasickou večnou láskou, pýtaním sa po zmysle existencie, solidaritou, empatiou, hnevom, radosťou a smútkom. Šimčík sa nebojí ozvať, glosovať, komentovať, vymedziť sa, zostáva ale aj citlivým pozorovateľom, ktorý vo svojich textoch nestráca nadhľad, ľahkosť ani citlivosť.