Poézia MJ Vilímka nie je vlastne nesená jeho životným osudom františkána, ide proti nemu, alebo skôr pozdĺž neho. Je to poézia divokého zmierenia a napätého pokoja, vášnivo hľadajúca rovnováhu. V mestských kulisách oslovuje Ho, vo „vykopnutých dverách svojej istoty“ vybavuje si predchádzajúci tvar života, lenže aj ten nový je poznačený starým nepokojom, stálym súbojom so „zvlnením nepokoja“, rozbúrený spomienkami, nedostupnou láskou, čakaním na báseň zaslanú.