Koncom deväťdesiatych rokov vstúpil do českej literatúry autor, ktorého štýl je úplne jedinečný - Václav Kahuda (narodený 1965 v Prahe). V relatívne krátkom čase vychrlil rad kníh, z ktorých každá predstavovala veľkú čitateľskú udalosť. Kahuda sa hlási k svojim vzorom - výsostným rozprávačom ako je Bruno Schulz, Bohumil Hrabal či Günter Grass; podobne ako oni je majster hĺbkových ponorov na dno duše. A rovnako ako oni miešajú s pozoruhodnou ľahkosťou vysoké s nízkym, groteskné s tragickým, animálne s duchovným. Vrcholom jeho tvorby je autobiografický román Houština (nakl. Petrov, Brno, 1999), ktorý je v kontexte českej prózy úplne ojedinelý. Potom sa Václav Kahuda na desať rokov odmlčal, pretože – ako sám uvádza – povedal všetko, čo potreboval.

Teraz sa vracia na scénu románom, ktorý na Houštinu formálne nadväzuje ako autobiografickým ladením, tak pre Kahudu typickým telnatým, jazykovo bohatým rozprávaním. Téma je však nová. V prvej kapitole sa rozprávač rozhodne, že príde na kĺb dávnej rodinnej udalosti zo štyridsiatych rokov, keď jeho deda, inžiniera a nadaného konštruktéra vo vtedajšej ČKD, odviezli príslušníci nemeckej tajnej polície kamsi do Ríše, kde sa ho snažili prinútiť k spolupráci. Keď po niekoľkokrát odmietne, vráti sa v poriadku domov, druhý deň ráno vo svojom byte však nevysvetliteľne zomrie. Rozprávačova púť po českých aj nemeckých archívoch nie je odmenená jednoznačným vysvetlením. Otvára však exkurziu do zákulisia funkcie mocenských aparátov, doplnenú barokovo pestrou mozaikou čisto súkromných i globálno-ekonomických udalostí, skladajúcich dohromady neľahký obraz našej súčasnosti.