Námet k rozsiahlemu románu, ktorý u nás vychádza prvýkrát neskrátený ako jednozväzková kniha, čerpala Charlotte Brontëová z vlastnej životnej skúsenosti. V roku 1842, v dvadsaťšesť rokoch, odcestovala s mladšou sestrou Emily z Anglicka do Bruselu, kde obe vzdelané ženy našli prácu v penzionáte manželov Hégerovcov. Charlotte učila angličtinu a Emily hudbu. Po niekoľkých mesiacoch sa síce sestry museli z rodinných dôvodov vrátiť domov, ale Charlotte čoskoro prišla späť do Belgicka a pokračovala v práci v penzionáte. Čakali ju dva smutné roky: bez Emily sa v cudzej krajine cítila osamelá, cnelo sa jej po domove a ako protestantka sa s katolíckym prostredím nikdy nezžila. Posledným impulzom k návratu domov do Haworthu, kde bývala jej rodina, bolo milostné vzplanutie: Charlotte sa zamilovala do svojho zamestnávateľa, pána Hégera, a pretože si uvedomovala, že jej láska nikdy nebude opätovaná a nedôjde naplnenie, rozhodla sa Brusel navždy opustiť. Román Villette, pomenovaný podľa „fiktívneho mesta“ vo „fiktívnej krajine“ kdesi v kontinentálnej Európe, je do istej miery autobiografický. Jeho hlavná hrdinka Lucy Snoweová prežíva podobné problémy, má podobné sny a túžby, aké mala v Bruseli Charlotte. Rovnako ako autorka verí v ideály a čistú lásku a je pripravená svoj život naplniť službou druhým. Príbeh Lucy Snoweovej, najprv nemilovanej a potom obdivovanej aj zbožňovanej ženy, je mnohovrstevnatý. Nie je v ňom núdza o prekvapivé zvraty a nikdy si nemôžeme byť istí, kam autorka zavedie svoje postavy, aké im prichystá životné peripetie alebo kedy a za akých okolností sa vynorí starí známi, ktorých úloha v príbehu zdanlivo dávno skončila.