František Pánek (nar. 1949) patrí k najvýraznejším predstaviteľom českej undergroundovej poézie. Je možné bez preháňania povedať, že vo svojej kompletnej, pôvodnej, neprepracovanej zostave je tento zväzok akýmsi undergroundovým básnickým náprotivkom Vaculíkovho Českého snára. Pánik je básnikom obdareným mimoriadnou senzibilitou, umocnenou navyše trochu rozštiepeným vnímaním sveta, súčasne tiež autorom-svedkom a tiež spisovateľom v tom najlepšom slova zmysle insitným. S použitím často mimoriadne drastického výraziva, monstróznych obrazov a občas tiež akosi „chybného“ tvaroslovia sa na ploche básnickej miniatúry, skratky, básnikovi podarilo vyjadrovať mravnú depraváciu tzv. „normalizačnej“ éry 70. rokov ako snáď žiadnemu z jeho undergroundových kolegov. chronologickej zostave, pričom najstaršie texty v prvom oddiele pochádzajú z rokov 1972-1974. Práve tento oddiel, ktorý zrejme vznikal ešte predtým, než sa v Pánkovom diele začal prejavovať silný vplyv Egona Bondyho, odkrýva celkom ešte neznámu tvár tohto tvorcu. Snáď jedine tu prítomná "Pieseň bránca" vošla trochu v povedomí kultúrnej verejnosti vďaka svojmu zhudobneniu skupinou Plastic People. Vzhľadom na chronologické usporiadanie môže tiež čitateľ sledovať básnikov tvorivý vývoj a zreteľne si uvedomiť, ako toto dielo korešponduje napr. s paralelne písanou poéziou Jirousovou či Stankovičovou a že práve Pánik svojím dielom podstatne prispel k štruktúre pochodov, napr. samizdat Luďka Marksa či Víta Kremličky.