Šiesta básnická zbierka Františka Dryjeho (1951) je voľne inšpirovaná jedným z posledných cyklov pastelových kresieb Evy Švankmajerovej (1940 - 2005), nazvanom Vlci boli opäť vysadení v českých lesoch (2004), ktorý patrí v jej diele bezpochyby k najvýraznejším. chápať ako bolestnú existenciálnu reflexiu vedomia smrti a smrteľnosti. Básne a pastely majú rovnaké motivické aj hodnotové východiská, ktoré sú obom autorom spoločné či blízke: obaja sú významnými predstaviteľmi tej tvorivej (výrazovej, imaginatívnej) línie, ktorej korene siahajú do histórie českého surrealizmu (Nezval, Havlíček, Effenberger ai). Dryje sám hovorí: "... pokúšam sa uchopiť a spracovať vonkajší, akokoľvek ,vysoký' či ,nízky' podnet svojim jedinečným spôsobom ... zjesť ho a vypľuť vtelený do môjho mäsa a prezlečený do mojej kože - pokúšam sa nazerať svet predovšetkým hranolom subjektivity, ktorý lomí odniekiaľ prichádzajúci svetelný zväzok impulzu, a tak nasväcuje cestu k jedine platnej, imaginatívnej komunikácii."