Zena Kaprála poznám niekoľko rokov a čítal som snáď všetky jeho texty. V knižke Vnútri zvonka ho tak spoznávam na prvé prečítanie. Sú to až barokové obrazy, Zenovo posolstvo, účtovanie so svetom, so životom, jeho nenápadne britký humor alebo ľahká irónia, malý osteň. Kaprál sa pohybuje svetom a dejinami. Tú zabrúsi do antickej mytológie, tu sa obráti k Biblii, tu k Egyptu, k jednotlivým básnikom, ako napríklad k Rilkemu. Odtiaľ sa potom skúmavo obracia k nám samým, k sebe samému. Pozerá sa do tváre všetkému a všetkým, aj Smrti. Jeho jazyk je bohatý, obrazy až manieristické, oznámenie lakonické, ale niekedy sa neočakávane zatne do srdca. Kaprál je básnik, akých nemáme veľa: ojedinelý svojou šíri od hlbokej spirituality až k zdanlivej banalite. Stojí vedľa básnikov už klasikov: vraciame sa k nim, opätovne zasahovaní silou ich slov. Arnošt Goldflam