Jeden z najväčších čínskych klasických románov Putovanie na západ (u nás známejší v prekladovej adaptácii Opičí kráľ, prel. Zdeňka Heřmanová) inšpiroval svojim fantaskným podaním cesty mnícha a prekladateľa Tripitaky do Indie pre spisy Budhovho učenia nespočetné množstvo najrôznejších literárnych i diva. Za myšlienkovo a básnicky najoriginálnejšie z nich je považovaná snová interpolácia nových Opičákových dobrodružstiev, ktorú v roku 1641 vydal vtedy iba dvadsaťjedenročný budhistický mysliteľ a spisovateľ Dong Yue (1620 - 1686), príslušník veľkej generácie čínskych libertínov - b. Autorov šestnásťkapitolový románový úlet nezaprie inšpiráciu zenovými príbehmi, kóanmi, dialógmi. Princíp montáže a demontáže bol však vo svojej dobe úplne originálny a jedinečný. Strihom a moduláciou fantastických výstupov, obrazov, figúr vmedzerených do imaginárneho priestoru Opičákovho báječného mikrospánku autor rozohral bláznivú metaforu cesty do hlbín Opičákovej duše a veselú návesť konca jedného sveta. Mingové končia, Mandžuovej stoja na hraniciach, kedy inokedy má klaun manierizmu opitý imagináciou vypiť kalich historického a kultúrneho mýtu Ríše Stredu až do dna.