Snáď k tomu prispel aj dojem osamelosti na morskom pobreží, ktorý umožnil Dagmar Plamperovej nachádzať cit pre presvedčivý jazykový výraz a zároveň jej aj dával priestor na úvahy o zmysle existencie, o tiesnivých tvaroch zážitkov, o tom, že sa človek vyvíja, dozrieva, zreje a dôsledne pokračuje vo výstavbe svojho príbehu. Či už v miestach opradených mýtmi a povesťami, v abergelskom letovisku, na najvyššom welšskom vrchole či v manchesterských štvrtiach – všade tam zachytáva Dagmar Plamperová drobné epizódy, chvejivý pohyb medzi svetlom a tieňom, premiešavanie ročných období, „mementa pre hml" do mestských ulíc. Je to poézia dotykov a poznávania, poézia, ktorá má dar a schopnosť pri poslednej runde "pre všetkých, ktorí sa stratili v tme", rozsvietiť sa ako miniatúrne majáky, ako "lampy okamihov". Poézia, v ktorej "tlejú ohorky noci a ukazujú ďalšiu cestu".