Básnická prvotina Venduly Vartovej-Eliášovej má vzhľadom na to, ako neskoro vychádza, nutne prierezový charakter. Ukážkou je v nej zastúpená najskoršia tvorba, verše odrážajúce vytrhnutie zo krajiny detstva a smútok po domove pri pobyte v zahraničí aj básne reflektujúce čas po návrate, ktorý ako by tu medzitým prebehol zbrkle a svojvoľne a autorku postavil, trochu prekvapenú, až pred hranicu jej osobného polčasu.
Devízou neskorého básnického debutu je formálne majstrovstvo, ku ktorému mala autorka príležitosť dozrieť. Prekonala nielen štádium rozpačitého hľadania výrazu typického pre juveniliu, ale dokázala sa súčasne vyvarovať odosobnenému napĺňaniu osvedčených schém, ktoré trvalo hrozia básnikom zamilovaným do vlastnej remeselnej zručnosti. Jej verš je pevne ukotvený v konkrétnom obraze a súčasne slobodný ako list unášaný vetrom básnickej intuície.