Poézia autorov, ktorí netúžia byť verejne počítaní za básnikov a zúčastňovať sa literárnych tancov, býva zvláštne očistená. Len do nej sa naozaj vteľuje staré klišé o textoch, ktoré museli vzniknúť, pretože sa nedalo inak. Petra Švecová nepíše verše kvôli tomu, aby vznikali verše. Vedie jednoducho dialóg s okolím, s blízkymi, s Bohom, so sebou. Poéziou sú jej texty preto, že poézie najstručnejšie a najpresnejšie zachytia napätie aj silu takého dialógu. Básne tu netvarujú život do úhľadných komínkov. Život jednoducho jemne, ale s pevnou vytrvalosťou tvaruje básne.
Radka Bodzewicz vo svojich kresbách túto vytrvalosť, ktorej tvorivé možnosti sa nedajú vyčerpať, zachytila s nehou a poetickým nadhľadom. Jej obrázky nie sú bežným výtvarným sprievodom k zbierke. Sú originálne, svojbytnou výpoveďou, ktorá vedome vedie s textami zbierky dialóg. Textová aj výtvarná časť knihy by bez problémov obstáli samostatne. V šťastnom spojení sa ale navzájom odrážajú a ich účinky sa násobia.