Jediná zbierka poézie Jiřího Stránského obsahuje verše napísané prevažne v päťdesiatych rokoch, kedy bol autor väznený v politických lágroch. Jeho verše sú jedinečným svedectvom o deformovanom a surovom svete za ostnatými drôtmi v temnom období našej histórie, ale zároveň, rovnako ako všetky jeho prozaické knihy, sú predchnuté nádejou a vierou v človeka a láskou k životu. Vlastnými slovami autora je to výpoveď prozaika, ktorý sa v určitej situácii musel uchýliť k poézii, pretože na to, čo cítil a chcel povedať, próza nestačila.