Vydanie tohto výboru z diela Zuzany Kuzmovej je možné považovať za prejav oneskoreného vďaky oným nepočetným východoslovenským tvorcom, ktorí v dobách totality napriek absolútnemu nezáujmu zo strany oficiálnych kultúrnych inštitúcií pestovali česko-slovenskú vzájomnosť po svojom, ale o to autentickejšie. Rehabilitáciou predstaviteľov tohto okruhu sa tak oi rozhojňuje obraz onej neoficiálnej česko-slovenskej spolupráce, ktorej výraznými pestovateľmi boli napr. Dominik Tatarka, Milan Šimečka, Albert Marenčin či Oleg Pastier, teda bez výnimky reprezentanti neoficiálnej literárnej a umeleckej scény bratislavskej.