Bizarný experimentálny román Zero vyšiel prvýkrát v talianskom preklade v roku 1974 a ihneď prilákal veľkú pozornosť, najmä vďaka krutému realizmu a surovému sarkazmu, s ktorým opisuje život vo vojenskej diktatúre. V Brazílii mohlo Zero vyjsť až rok potom, lenže krátko po jeho vydaní bola kniha opäť cenzúrou stiahnutá z obehu. Zákaz trval celé štyri roky. Koncom roku 2000 bol román vybraný poprednými brazílskymi periodikmi Globo a Manchete medzi sto najlepších brazílskych románov 20. storočia.

Ignácio de Loyola Brandao (Araraquara, 1936) je brazílsky románopisec, poviedkár a novinár. Svoju literárnu kariéru zahájil v roku 1965 zbierkou poviedok Depois do Sol (Po slnku), v ktorých sa už plne prejavil ako nevšedný pozorovateľ života vo veľkomeste. Medzi ďalšie Loyolove úspešné tituly patria romány Bebel que a cidade comeu (1968, Bebel, ktorú zjedlo mesto), Dentes ao Sol (1976, Zuby na Slnku) či jeho v Brazílii najpredávanejšie dielo Nao Verás País Nenhum (1981, Neuvidíš žiadnu krajinu) a zbierka poviedok Cadeiras proibidas (1976, Zakázané stoličky).