Kniha Slepí málokedy spája do harmonického celku dve protiľahlé sféry: text, pôsobiaci ako nástroj verbálneho vyjadrovania skutočnosti, a fotografiu ako médium neverbálnej povahy, ktorá skutočnosť zachytáva.
Každé z osemdesiatich jazykovo-obrazových zastavení, z ktorých publikácia pozostáva, pritom poukazuje na problematickosť a nejednoznačnosť jazyka i fotografie ako prostriedkov komunikácie a popisu reality. Nie každú vetu možno čítať len jedným spôsobom, nie každý ústny príhovor zodpovedá jednoznačnému písomnému vyjadreniu. Fotografie môžu text ilustrovať, ale aj zahmlievať, vysvetľovať, ale aj transformovať. Na knihu Slepí málokedy sa dá určite pozerať len ako na zbierku jazykových rébusov a hračiek alebo iba ako na súbor umeleckých fotografií. Predovšetkým sa však jedná o dielo, ktoré dokazuje, že verbálnym aj neverbálnym vyjadrovaním skutočnosť nielen popisujeme, ale aj vytvárame, a že jazyk aj fotografie sú nám v oboch týchto ohľadoch veľmi nedokonalými nástrojmi.


Z predhovoru Tomáša Hanáka
"Očarenie. Oko-uzlenie. Lačnosť po ďalšej stránke. Hádanky! Vec, ktorá - po čertoch - zaváňa detstvom. Psie zvedavosťou, ktorá sa u ľudí s pribúdajúcim vekom a dôležitosťou obvykle premieňa na zhovievavé pousmanie. A teraz sa to vrátilo - hurá! ..."